Stál na zastávke. Bol pohrúžený do svojho svetaa uvažoval, čo asi robí ona. Hádam tiež myslí naňho. Hádam aj ona triedia usporadúva myšlienky o ňom, o pravej láske a dôvere dvochľudí. Hádam aj ona otáča svoje city smerom k nemu, ako slnečnicak slnku dúfajúc, že od neho dostane energiu v podobe svetlaa tepla. Snáď aj on, hoci rovnako sám s naoko nezmyselným životom, jepre ňu tým svetlom. Svetlom v tmách, ktoré ju dennodenne zahaľujú rúškomneznáma a pocitom bezcennosti a bezmocnosti. Pocitov prázdnoty vnútra. Tendotyk jeho ruky, keď sa držia, to teplo z jeho prítomnosti a možnolen krátka myšlienka naňho je opravdivým pocitom lásky. A možno....
A možno vôbec nepremýšľa o ňom. Možno vôbecnezmýšľa ako on. Možno len pláva v mori
prázdna. Tak nekonečne dlhého. Tak hlbokého. Taknepreniknuteľného tým svetlom. Možno ho nepozná. Možno nechce alebo snáďnepotrebuje nikoho, kto by jej hodil to záchranné lano, keď ju sila samotysťahuje hlbšie a hlbšie. Možno netúži poznať lásku...
Ľudia ho míňali a on stále blúdil v slepom bode.Túžil byť s ňou. Zrazu sa cítil sám. Sám, lebo bol bez nej. Nechcel si tonajskôr priznať, no postupne pud sebazáchovy ho ovládol a on si uvedomil,že mu naozaj chýba. Chýba viac, ako čokoľvek iné. Viac ako víťazstvo vo vojnenad celou realitou, nad sebou samým.
A potom sa rozhodol. Povie jej to. Nebol si však istý,či teraz tak jasná a čistá myšlienka, bude niekedy schopná zmeniť sa aj natak krásny a obdivuhodný skutok, akým je vyznanie svojich myšlienok,odhalenie svojho vnútra, otvorenie sa pred druhým. Priznanie k tomu, čocíti...