Chceli sme si zodpovedať na otázku, ktorá v rôznych farebných odtieňoch vedome či podvedome zamestnáva mysle mnohých, ktorí sa dobrovoľne vzdali svojej slovenskej adresy a odišli platiť svoje dane iným; otázku „Prečo sa (ne)vrátiť domov?”.
Bola SKonferencia „prvou svojho druhu vôbec”? Bez dávky analytickej filozofie v talóne je len ťažké odpovedať s čistým svedomím. Avšak sme presvedčení, že v počte, v akom sme sa ostatnú sobotu v Londýne stretli (necelých dvesto), s tak pestrou paletou podporovateľov (spomeniem len dvoch: prezident Andrej Kiska, veľvyslanec Miroslav Wlachovský) a rečníkov (od startupistov, cez úspešných podnikateľov a filantropov, až po akademikov) a s tak bohatým programom (zahrňujúci okrem iného sedemnásť príhovov, šesť workshopov a tri panelové diskusie) možno bez zbytočnej glorifikácie prehlásiť, že v niečom sme boli „prví svojho druhu vôbec”.
Išlo o „unikátne” podujatie? Nech nás súdia zúčastnení. Za nás organizátorov si len dovolím povedať, že niektoré momenty dňa boli naozaj nevšedné. Či už išlo o dojímavé vystúpenie človeka, ktorý má za sebou štúdium na Harvarde a viacročné skúsenosti z práce investičného bankára a ktorý s nákazlivou úprimnosťou nabádal k pokore, morálke a vytrvalosti, alebo o príhovor prezidenta Kisku, ktorý vyzýval zahraničných Slovákov, aby nezabúdali na Slovensko, tak ako on – prezident – nebude zabúdať na nich, alebo išlo o samotných účastníkov, z ktorých viacerí cestovali tisícku kilometrov a ktorých odkaz po podujatí bol jednoduchý a predsa rezonujúci: skepticizmus voči Slovensku nahrádza nádej, že sa možno raz začnú topiť ľady (alebo aspoň že si viac ľudí obuje korčule).
A teda, vrátiť sa, či nevrátiť sa domov? To nechávame na Vás. Z odkazu dňa je zrejmé, že je potrebné spojiť racionalitu s emóciou, kritickosť s odvahou a nádej s vytrvalosťou.
Zorganizovali sme SKonferenciu.